Stručná história talianskeho vína
3. 9. 2024
Taliansko patrí spolu s Francúzskom a Španielskom medzi najväčšie vinárske krajiny sveta. Talianske vína sa tešia obrovskej popularite a sú exportované do desiatok krajín sveta. História pestovania viniča a výroby vína je tu veľmi stará.
Poďme si niektoré míľniky v histórii talianskych vín pripomenúť.
Počiatky pestovania viniča v južnom Taliansku
Súčasné archeologické nálezy datujú najstaršie doklady o výskyte viniča a vína v južnom Taliansku do doby 2000 rokov pred n. l. Zásluhu na tom mali Feničania, respektíve ich obchodníci, ktorí vinič do Talianska priviezli. Zhruba okolo 8. storočia pred n. l. potom prišli na územie dnešného južného Talianska Gréci, ktorí so sebou priniesli skutočné vinárske umenie a techniky, ktoré mu pomohli prekvitať. Mykénskym Grékom sa pripisuje táto počiatočná snaha, vinárstvo zaviedli najprv na Sicílii. Pestovanie viniča sa postupne rozširovalo do ďalších oblastí južného Talianska ako je Apúlia, Kalábria alebo Kampánia.
Ďalší rozmach potom vinohradníctvo dosiahlo vďaka Etruskom. Existujú archeologické doklady o tom, že Etruskovia viedli vinič nízko pri zemi a vykonávali pravidelný rez viniča. Na niektorých etruských pohrebiskách sa zachovali maľby zobrazujúce vinice a vinič, rovnako ako nádoby, ktoré pravdepodobne obsahujú víno. Tieto archeologické nálezy boli objavené napríklad v severnom Laziu alebo niektorých častiach Toskánska.
Neskôr, po porážke Rimanov od Kartagincov, sa v pobrežných oblastiach začali objavovať rozsiahle plantáže s otrokmi, ktoré dopĺňali vinársku činnosť. Víno sa stalo dôležitou súčasťou každodenného života a dopyt po ňom tak vzrástol, že v roku 92 n. l. bol cisár Domicián nútený zničiť veľké množstvo viníc, aby uvoľnil pôdu na výrobu potravín.
Vtedajšie vína boli relatívne silné a obvykle sa riedili vodou. Rimania dávali prednosť sladkým vínam, uprednostňovali biele a často do nich pridávali neobvyklé príchute, ako je med, bylinky, soľ a dokonca aj krieda, aby upravili ich chuť. Zistili, že vyzreté vína chutia lepšie, a ako prví ich začali skladovať v drevených sudoch.
Víno malo v starom Ríme významnú úlohu aj v súvislosti s vojnovými konfliktami. Napríklad počas ťaženia slávneho vojvodcu Hannibala bolo víno predpisované ako liek zraneným vojakom i koňom. S tým, ako sa rozširovalo rímske impérium, sa pestovanie viniča dostalo aj do vzdialenejších oblastí za pohorím Álp.
Talianske víno v stredoveku
Popularita pestovania viniča zažívala obdobie vzrastu i pádu, s príchodom renesancie však obľuba vína prudko vzrástla, čo platilo až do druhej polovice 19. storočia, kedy talianske vinice spolu s väčšinou severnej Európy napadol škodca voška fyloxéra.
V stredoveku bolo populárne stavať vinice s ochrannými múrikmi, ktoré mali vinič chrániť pred zvieratami a inými škodcami. Dnes sú niektoré slávne vinice takto zachované najmä vo Francúzsku, napríklad v Burgundsku, ale mnoho z nich možno nájsť aj v Taliansku.
Víno sa v stredoveku začalo stávať zdrojom zaujímavých príjmov, a tak objavujú prvé legislatívne nariadenia a zákony na jeho ochranu. Medzi inovácie tej doby patria:
- Oddelená vinifikácia modrého a bieleho hrozna
- Použitie filtrov na báze vriec
- Prvé pokusy o klasifikáciu niektorých vinárskych zón a prémiových pol
- Zákony špecifikujúce dobu zberu a regulujúce obchod s vínom
- Zákony proti podvodom s vínom, jeho pančovania a pod.
Pokrokové 19. storočie a príchod fyloxéry
Príchod 19. storočia predstavuje zásadné zmeny z pohľadu pestovania viniča a výroby vína. Ampelografia študujúca jednotlivé odrody sa stala serióznym vedným odborom. Louis Pasteur vysvetľuje rolu kvasiniek a fermentácie pre vznik vína. Koniec 19. storočia je tak obdobím rozmachu vinárstva a v tejto dobe vznikajú niektoré slávne vinárstva, ktoré pôsobia v Taliansku dodnes. História niektorých dnes populárnych vín ako Brunello di Montalcino, Barolo alebo Barbaresco siaha práve sem. V rovnakom čase tiež niektoré vinárske regióny v Taliansku zaznamenávajú rozmach výsadieb medzinárodných odrôd, často dovezených z Francúzska. V Piemonte začínajú vinári vo väčšej miere s produkciou šumivých vín.
V roku 1879 sa v Taliansku tiež prvýkrát objavuje škodca voška fyloxéra, ktorý bol do Európy dovlečený z USA a postupne zdevastoval väčšinu európskych vinohradov. Prvé ohniská sa v Taliansku objavili v Lombardii a na Sicílii a postupne sa škodca šíril do ďalších oblastí.
Dôsledkom epidémie bolo, že niektoré z viníc už neboli obnovené vôbec. Mení sa aj odrodová skladba talianskych viníc, vinári totiž na americké podnože nezriedka vrúbľovali iné, často medzinárodné odrody. Mnoho prestížnych viníc bolo zničených a ich náhrada bola vysadená skôr s ohľadom na kvantitu než na kvalitu. V prvej polovici 20. storočia sa tak Taliansko stalo celosvetovým zdrojom lacného stolného vína.
Situácia sa začala meniť až od 60. rokov 20. storočia, kedy v Taliansku vzniká množstvo vinárskych zákonov, na čele s novým apelačným zákonom na ochranu pôvodu vín. V roku 1963 bol zavedený prvý taliansky systém klasifikácie vín a zrodila sa kategória vín DOC.
Znovuzrodenie kvalitných talianskych vín je datované do 70. rokov minulého storočia. V tejto dobe dochádza k postupnej modernizácii pivníc vinárstva, vo väčšej miere sa presadzujú nové technológie ako nerezové fermentačné nádoby s kontrolovanou teplotou. Zlepšila sa celková hygiena vinárskych prevádzok, mnoho výrobcov investuje nemalé prostriedky do nových výrobných priestorov. Nastupuje nová vinárska generácia s väčšími znalosťami o pestovaní viniča a odrôd, kladie sa postupne väčší dôraz na spoznávanie lokálneho terroiru a postupne sa začínajú do viníc vracať pôvodné lokálne odrody. Medzi regióny, ktoré v tomto ohľade boli priekopnícke, možno spomenúť Toskánsko, Friuli, Piemont alebo Južné Tirolsko.
Vďaka týmto zmenám si Taliansko udržalo pozíciu najväčšieho exportéra vín spolu s Francúzskom. Kvalita talianskych vín nebola nikdy v histórii taká vysoká, ako je práve teraz.
